Syndróm vyhorenia

Jeden z dobrých predpokladov záživnejšej cesty je určite výstup aspoň na jeden velikán v Andách. Pri našich skúsenostiach s kamarátom Martinom sme namiesto najvyššie položeného vrchu v Južnej Amerike Aconcagua 6960 m dali predsa prednosť Huayna Potosí v Bolívii, ktorá  sa nachádza asi 30 km od hlavného mesta La Paz (3600 m). Hovorím si, že v Európe mi nikdy časovo nevyšiel Mont Blanc, tak nedám latku príliš vysoko. Osobne som bol maximálne vo výške 3300 m v Alpách a to by bolo asi všetko. Navyše s lanovkou. Na úvod sme sa troška zahriali a dali si zjazd na bicykloch z výšky 4600 m do 1600 m cez „Cestu Smrti“, čo je ale dosť nafúknutá bublina. Je to zábava a skutočne dobrý zjazd. Najviac som sa pri cestovaní naprieč Južnou Amerikou bál, keď vodič minibusu v Peru v podnapitom stave jazdil dosť ale fakt dosť ohavne po rozmočených bahnitých cestách, v ktorom viezol 12 ľudí. A to máte pod sebou rokliny s 500m priepasťou.

Ale poďme späť k nášmu výstupu, pretože Peru nás ešte len čakalo. Z mesta La Paz pre nás prišlo terénne auto so sprievodcom Silviom, s ktorým sme si vcelku sadli. Žije tu od detstva a vo veľkých výškach sa cíti lepšie ako v nížinách. V uličkách La Paz sme si kúpili ľahké jedlo na večeru a smerovali autom pod vrchol Huayna Potosí. V miestnej nocľahárni sme dostali navyše aj teplé jedlo, ktoré však bolo veľmi ľahké. V týchto výškach nám veľmi nechutilo vzhľadom na riedky vzduch a taktiež by sme asi s plným žalúdkom nevyhrali. Hneď prvý deň sme trénovali v kolmej ľadovej stene s mačkami na nohách a dvoma čakanmi v rukách. Veru to bola riadna zaberačka vo výške 4600 m a veľmi dobrá príprava na ďalší deň, ktorý smeroval do tábora vo výške 5300 m. S 10 kg batohmi sme sa terigali 4 h a s menšími prestávkami sme dorazili poobede do chatky, kde sme oddychovali asi 12 h pred výstupom na špic hory.

Krásny výhľad na Huayna Potosí a okolie. Vyzerá ako malý kopček, ale dá riadne zabrať

Telo veľmi pomaly regeneruje vzhľadom na miestne podmienky. Cítili sme sa ako keby sme mali najväčšiu opicu na svete s teplotou. Asi takto by som prirovnal môj pocit vo veľkej výške. Odporučujem určite Ibuprofen, ktorý je skutočne  veľmi nápomocný proti bolestiam hlavy. Pred výstupom sme sa rozprávali s chalanom zo Švajčiarska, ktorý sa tiež pokúša zdolať vrchol. Ten si dal pred výstupom aj modrú tabletku zvanú Viagra, že vraj pomáha rozprúdiť krv a doktori taktiež odporúčajú.

Spánok prišiel vhod, ale vzhľadom na neskutočnú zimu a tmu to bolo ťažšie. Chatky majú špeciálne zahrievacie strechy, kedy pri slnečných lúčoch je vo vnútri príjemne teplo. Keď slnko zájde, teplota sa zníži na – 15 až – 20 stupňov, ak nie viac. V skratke, ako je zima vonku, tak aj vo vnútri. O pól noci sme vstali, niečo zjedli a so žiarovkami na čele vyrazili smerom hore z výšky 5300 m do 6088 m. Prvý vzostup smeroval po dosť tvrdom stúpaní, pekne krok po kroku, skutočne veľmi náročné na dýchanie. Plán bol taký, aby sme boli o 7 hodine ráno na vrchole. Ak by sme nestíhali, padáme dole. Čakan v ruke, priviazali sme sa pre istotu lanom a pomaly kráčajúc popri strmých ľadových roklinách na vrchol.

Suchý a ľadový vzduch dal pľúcam kvalitne zabrať, taktiež fyzická, ale i psychická stránka dostali dosť na telo. Od výšky 5700 m bol každý krok ako keby sme mali na nohe 10 kg závažie a ešte riedkosť vzduchu nás zastavovala každé 2 minúty. Mesto La Paz vidieť miniatúrne osvetlené z výšky 5500 m je zážitok. Hovoríme si o tretej ráno, že všetci spia, len zopár bláznov šľape niekam hore. Jazero Titicaca taktiež pri vychádzajúcom slnku zdobí miestnu krajinu.

Tábor na prespatie vo výške 5300m. Odtiaľ už len na vrchol






















Prvé stúpanie od posledného tábora. Zdá sa ľahké, trvá však jednu hodinu






















Vo výške 5920 m sme sa rozhodli ukončiť náš výstup. Chýbalo nám približne 160 m na vrchol a hovorím si, mohli sme to doraziť. Dole sa inak rozmýšľa ako hore. Osobne som bol maximálne spokojný s výstupom. Je to veľmi dobrá fyzická a mentálna príprava. Ste tam iba sám so sebou, môžete o sebe rozmýšľať. Tam je každé tučné ľudské ego veľmi malé. Bol to skutočne zážitok ako sa patrí. Osobne s touto prvou skúsenosťou by som si trúfal zdolať určite vyšší kopec do budúcnosti. Huayna Potosí určite nie je veľmi ťažký kopec, dá sa zdolať. Taktiež sa treba pripraviť, že to nebude ľahký kopec. Dá to zabrať, stúpanie smerom hore je dobrý záber. Možno treba nabrať skúsenosť vo vyššie položených výškach, pochopiť ako telo reaguje a hlavne zistiť, čo je skutočne riedky vzduch.



















Prajem vám veľa odvahy na niečo podobné. Budem sa tešiť, ak sa vám podarí zdolať svoj vrchol. Ja osobne by som tento zážitok nevymenil za nič. Bolo to absolútne najlepšie rozhodnutie okúsiť tvrdosť väčších výšok. Verím, že ešte niečo podobné zažijem.
 

Máte záujem o moje služby? Neváhajte ma kontaktovať.